Geografia, Geologická stavba, Pôdy, Reliéf a morfológia, Podnebie, Vodstvo, Rastlinstvo, Živočíšstvo, Administratívny vývoj obce.
Geografia
Leží na Východoslovenskej nížine 3 km východne od mesta Michalovce v jeho suburbánnom priestore a 22 km západne od hraníc Slovenska s Ukrajinou. Leží na hlavnej ceste európskeho významu E-50, spájajúcej Michalovce so Sobrancami a Vyšným Nemeckým.
Katastrálne územie obce má rozlohu celkom 1960 ha, z toho poľnohospodárska pôda 1282 ha. Pozostáva z 1182 ha ornej pôdy, 23 ha lúk a pasienkov, 77 ha záhrad a ovocných sadov. Plocha intravilánu obce je 103 ha, z toho 103 ha zastavaná plocha.
Priemerná nadmorská výška v obci je 125 m. n. m., najvyšší bod v katastri obce je Grúň s nadmorskou výškou 145 m. n. m.
Geologická stavba
V katastri obce sa nachádzajú štvrtohorné (kvartérne) spraše až sprašové hliny z obdobia würmu, v oblasti „Nižne zahumenky“ sú usadeniny z karbonátových a nekarbonátových aluviálnych sedimentov nivy starého koryta Laborca.
Pôdy
V katastri obce sa nachádzajú pôdy podľa zrnitostnej triedy zaradzované ku hlinitým (väčšina pôdy) a čiastočne aj ku ílovito-hlinitým pôdam. Ide o pôdy s nízkym obsahom humusu 2 až 3 % vo vyšších polohách 5 až 10 %. Prevládajú pôdy stredne hlboké 30 až 40 cm. Rozmiestnenie dominantných pôdnych typov je nasledovné:
- Sever – luvizeme pseudoglejové, sprievodné pseudogleje luvizemné zo sprašových hlín, lokálne kambizeme z kvartérnych a terciérnych skeletnatých sedimentov.
- Juh – čiernice glejové, sprievodné čiernice kultizemné a gleje; z karbonátových a nekarbonátových aluviálnych sedimentov.
- Juhovýchod – pseudogleje modálne, kultizemné a luvizemné nasýtené až kyslé; zo sprašových hlín a svahovín.
Prevážne ide o slabo až stredne kyslé pôdy, ktoré majú veľkú referenčnú schopnosť a strednú priepustnosť
Reliéf a morfológia
Zalužice sú podľa geomorfologického členenia Slovenska (Mazúr Lukniš, 1990) súčasťou alpsko-himalájskej sústavy, podsústavy Panónska panva, provincie Východopanónska panva, oblasť Východoslovenská nížina. Kataster obce je na rozhraní dvoch celkov: Východoslovenskej pahorkatiny a Východoslovenskej roviny, presnejšie sa nachádza na ich troch podcelkoch – sever obce patrí spolu s bazénom Zemplínskej šíravy do Zalužickej pahorkatiny, juhozápad do Laboreckej roviny a juhovýchod do Iňačovskej roviny.
Východoslovenská nížina predstavuje intenzívne poklesávajúcu panvu vyplnenú neogénnými a sčasti i kvartérnymi sedimentami. Sedimenty redeponované z okolitých pohorí tvoria íly, piesky, štrky, čiastočne tufy a tufity. Jednotlivé tektonické kryhy tvoriace panvu nepoklesávali rovnomerne, čoho dôsledkom je vznik pahorkatinnej a nížinnej časti územia. Poklesy vo Východoslovenskej nížine majú za následok aj vejárovitý tvar riečnej siete. Širavská čiastková prepadlina bola využitá pre výstavbu podvihorlatskej vodnej nádrže.
Podnebie
Obec sa nachádza v teplej, mierne vlhkej klimatickej oblasti, podoblasti mierne vlhkej, okrsok teplý, mierne suchý s chladnou zimou. Priemerná ročná teplota vzduchu je 8 – 9º C. Priemerná teplota vzduchu vo vegetačnom je 15 – 16º C. Počet mrazových dní v roku (min. teplota vzduchu – 0,1º C a nižšia) je 100 až 120 dní. Priemerné teploty v januári dosahujú – 3º až – 4º C. Teplota v júli a v auguste sa cez deň pohybuje od 22º – 30º C. Ročný úhrn zrážok sa pohybuje od 650 – 750 mm.
Prevládajúci smer vetra je južný, na bezvetrie pripadá 48 % dní v roku. Smer vetra v roku – južný 19 %, severný 11 %, západný 5 %, severozápadný 4 %, severovýchodný 4 %, juhovýchodný 4 %, juhozápadný 3 % a východný 2 %.
Ročná oblačnosť je pod 60 %. Trvanie slnečného svitu za rok v priemere 2200 hodín.
Vodstvo
Z hydrologického hľadiska patrí skúmané územie do povodia Bodrogu. Uzemie katastra je odvodňované Zalužickým kanálom ústiacim do Laborca na území Michaloviec, Čečehovským kanálom, ktorý odvodňuje časť Veľké Zalužice a ústi do rieky Uh. Časť Malé Zalužice odvodňuje Zalužicky chotárny potok. V kanáloch sa stále zdržuje voda a len pomaly odteká pre minimálny sklon koryta. Uvedené toky sú málo vodnaté preto, že vznikajú na riešenom území a slúžia len na odvedenie zrážkových vôd.
Vodná nádrž Zemplínska šírava, je vodné dielo a jazero na východnom Slovensku v povodí Bodrogu. S plochou 33 km² je to 12 najväčšia jazerná plocha v Európe. Postavená bola v rokoch 1961-1965. Nádrž je vytvorená 6-8 (max. 12) metrovými hrádzami dlhými 7346 m. Súčasťou nádrže je aj suchá nádrž Beša. Šírava slúži na rekreačné účely, plavbu, ochranu pred povodňami, na zavlažovanie a ako zdroj pre priemysel.
Vodná nádrž Zemplínska šírava, pôsobí na územie obce abráziou návodného svahu, brehov i hrádze. Abráziu spôsobuje veterné vlnenie, ktoré pri silných vetroch dosahuje až vrchol hrádze. Bolo potrebné prikročiť k ochrane hrádzi hrubým kamenným záhozom balvanov lomového kameňa.
Vodná nádrž Zemplínska šírava bola sprístupnená verejnosti v roku 1966. Je vybudovaná ako bočná nádrž pri rieke Laborec, v povodí Čiernej vody. Nádrž tvorí v katastri obce Zalužice Juhozápadná hrádza o dĺžke 2,014 km.
Súčasný hydrologický režim je výrazne rozkolísaný a v siedmich mesiacoch v roku sú evidované vo všetkých okolitých vodných tokoch záporné hodnoty prietokov. Výsledky analýz jasne poukazujú na výrazne zmenené podmienky globálneho charakteru, ale aj lokálneho (intenzita antropického vplyvu – zavlažovanie).
Rastlinstvo
Kataster obce patrí do oblasti panónskej flóry. Panónska oblasť je reprezentovaná fytogeografickým okresom Východoslovenská nížina. V minulosti bolo celé toto územie pokryté lužnými dubovohrabovými a teplomilnými dubovými lesmi. Do pôvodnej skladby vegetačného krytu v značnej miere zasiahol človek (územie bolo osídlené už v staršej dobe kamennej), ktorý systematickým rúbaním a klčovaním lesných porastov prevážnu časť územia premenil na ornú pôdu, lúky, pasienky a vinice.
Do prirodzenej skladby takmer všetkých rastlinných spoločenstiev podstatne zasiahla výstavba vodohospodárskeho diela, intenzifikácia poľnohospodárstva, ale aj iné antropogénne faktory. Z pôvodného vegetačného krytu sa na území zachovali len malé komplexy prirodzených vŕbovo-topoľových porastov pozdĺž malých vodných tokov.
Živočíšstvo
Skúmané územie podľa rozdelenia živočíšnych regiónov patrí do okrsku vihorlatského obvodu východobeskydského, oblasti Východných Karpát.
Zo zoologického hľadiska predmetné územie patrí do paleartickej oblasti. Cez územie prebieha viacero hraníc areálov rozšírenia niektorých druhov živočíchov a vyskytuje sa tu aj niekoľko typických prvkov západokarpatských a východokarpatských elementov. Vyskytuje sa tu pestrá paleta živočíšnych druhov v malom od eurosibírskej zložky cez orientálne druhy a druhy európskeho rozšírenia.
Z hľadiska migrácie živočíšnych druhov je potrebné zdôrazniť význam vodnej nádrže ako významnej oddychovej lokality vodného a pri vode žijúceho vtáctva pri pravidelných jarných a jesenných migráciách vtákov, čo značne ovplyvňuje aj biodiverzitu vtáčích spoločenstiev. Najvýchodnejšia časť Zemplínskej šíravy je vyhlásená chráneným územím v kategórii – Chránený areál, ktorý bol zaradený do medzinárodného zoznamu významných mokradí RAMSAR.
Administratívny vývoj obce
Zalužice (okr. Michalovce) vznikli v roku 1973 zlúčením Malých a Veľkých Zalužíc do spoločnej obce. Od polovice 13. storočia, najstaršia správa o pôvodných Zalužiciach je už z roku 1249, až do roku 1918 celé Slovensko tvorilo priamu súčasť Uhorska v rámci uhorského kráľovstva, neskôr habsburskej monarchie a od roku 1867 Rakúska – Uhorska.
Počas celého spomínaného obdobia patrila naša obec k Užskému regiónu. Najstaršou formou nejakej štátnej správy bol najskôr Užský komitát, ktorý spravoval komitátny župan. V 14. storočí v dôsledku drobenia kráľovského majetku a aktivity drobnej šľachty – zemianstva sa vytvára Užská stolica, ktorá mala čiastočnú samosprávu privilegovanej vrstvy obyvateľstva. Stolica sa delila na slúžnovské obvody, na čele ktorých stál slúžny. Obe Zalužice patrili do sobraneckého slúžnovského obvodu. Tieto sa po roku 1849 pretransformovali v slúžnovské okresy a Užskú stolicu vystriedala Užská župa.
O význame najmä obce Malé Zalužice za dualizmu svedčí i umiestnenie notárstva, ktoré spravovalo okolité obce a postava notára Eugena Ballaya zohrala svoju významnú úlohu počas vytvárania 1. Československej republiky. Rovnako tu sídlila i žandárska stanica.
V roku 1918 po zániku Rakúska-Uhorska Malé i Veľké Zalužice spolu s okolitými obcami prestali byť súčasťou Užskej župy. V roku 1921 sa jej slovenská časť stala súčasťou Zemplínskej župy. Od 1. januára 1923 so sobraneckého okresu k okresu Michalovce boli pričlenené všetky obce z notariátov Zalužice, Vinné a Jastrabie.
V roku 1923 sa podľa novej reorganizácie štátnej správy vytvorilo na Slovensku šesť žúp. Obe Zalužice boli začlenené do Košickej župy. Od roku 1928 župy nahradilo krajinské zriadenie, ktoré pretrvalo do roku 1939. Po vzniku Slovenského štátu obe obce naďalej patrili ku michalovskému okresu. Najvýchodnejšie okresy sa v roku 1940 začlenili do Šarišsko – Zemplínskej župy so sídlom v Prešove.
Po oslobodení dedina patrila k novému Prešovskému kraju až do vzniku Východoslovenského kraju v roku 1961. Tri roky po vzniku samostatnej Slovenskej republiky (1996) začalo platiť nové územnosprávne usporiadanie štátu. Bolo vytvorených osem krajov a Zalužice patrili v rámci okresu Michalovce do Košického kraja so sídlom v Košiciach.
Od 1. januára 2002 je Slovensko rozdelené na osem vyšších samosprávnych územných celkov – VÚC. Zalužice patria do Košického VÚC.
Obec je strediskovou obcou pre okolité obce Lúčky, Hažín a Závadka a zároveň starosta obce vykonáva funkciu štatutára združenia obcí mikroregiónu „JUH ŠÍRAVY“. V obci je matrika, pošta a základná škola.